Svätý Silván (1866-1938) bol pravoslávny mních pôvodom z Ruska, ktorý prevažnú časť svojho mníšskeho života prežil na gréckej svätej hore Athos. Je o ňom známe, že už v noviciáte mával nočné videnia démonov (podobne ako farár z Arsu, don Bosco či páter Pio), s ktorými vstupoval do vyčerpávajúcich zápasov. Mocnosti temnoty buď lichotivo vyzdvihovali jeho svätosť alebo naopak sa ho snažili uvrhnúť do zúfalstva myšlienkami na jeho hriešnosť poukazujúc na možnosť večnej záhuby.
            Spolu s týmito zápasmi však vstúpila do Silvánovho života aj nesmierna Božia milosť. Zážitok vyliatia Ducha Svätého naplnil celú jeho bytosť a od tej doby neutíchala jeho túžba po hlbšom živote s Bohom.
            Od predstaveného kláštora dostal na starosť dozor nad prácou takmer dvesto robotníkov, ktorí opustili svoju vlasť, aby si zarobili trochu peňazí. Rozdeliť im prácu, denne vykonať obchôdzku dielní a stavenísk. Hlboko s robotníkmi súcítil, pamätal si ich po mene a poznával podrobnosti z ich života. Zachovali sa aj niektoré modlitby za robotníkov. Toto je jedna z nich: „Pozri, Pane, na Gregorija, ktorý doma zanechal svojich starnúcich rodičov, mladú ženu a dve deti. Prišiel sem pracovať za kus chleba, a čo si zarobí? Aká hrozná musela byť ich bieda, že sa rozhodol opustiť rodinu... a v akej chudobe sú všetci nútení žiť tu... Naučia sa tu mnohým nerestiam, zdivočejú, zhrubnú. Pane, zmiluj sa nad nimi!“
            Vnímanie duchovnej ľudskej biedy, ako i skutočnosť, že mnohí robotníci si ju vôbec neuvedomovali a nepociťovali, mu ešte viac rozšírili srdce. Začína byť stále viac vyhľadávaný mnohými mníchmi i ruskými pútnikmi, medzi nimi sú tiež teológovia, biskupi. Šíri sa jeho povesť „starca“. (tento titul sa v pravosláví používa pre mužov veľkej duchovnej zrelosti, pričom fyzický vek tu nezohráva rozhodujúcu úlohu. Starci sú pre svoju múdrosť a svätosť radcami a modlitebníkmi na duchovnej ceste mnohých ďalších ľudí.)
            U Silvána sa začínajú prejavovať mimoriadne charizmy – dar proroctva, rozlíšenia duchov, schopnosť čítať v ľudských srdciach, dar uzdravovania. Pritom z najbližších bratov si málokto uvedomuje jeho svätosť a múdrosť, mnohí nič netušia o jeho mystických skúsenostiach a poznaní Božích vecí. Nemožno im to zazlievať, keďže Silván žil medzi nimi tak nenápadne a prosto, ako len mohol. Okrem toho asi naozaj platí, že skutočná vnútorná svätosť uniká ľudským očiam, ktoré radi posudzujú človeka podľa ľudských meradiel. (Niečo podobné poznáme aj zo života Terézie z Lisieux – pár týždňov pred svojou smrťou si vypočula rozhovor spolusestier, ktoré si kládli otázku, čo asi matka predstavená napíše do nekrológu tak priemernej mladej sestry, ktorá v živote nič nevykonala.)
            Zachovalo sa nám svedectvo istého známeho kazateľa a uznávaného muža modlitby z Kaukazu, ktorý opakovane navštívil mnícha Silvána. Bol tak ohromený jeho skúsenosťou a múdrosťou, že už ku koncu svojho pobytu na Athose ani nechcel odpovedať na otázky mníchov. „Neviem, čo by som vám k tejto veci povedal. Máte tu Silvána, musíte sa spýtať jeho,“ odpovedal raz otcovi Benjamínovi, vzdelanému mníchovi. Tým ho uviedol do úžasu. Otec Benjamín mal síce Silvána rád, ale pre svoju intelektuálnu prevahu k nemu prechovával len akúsi zhovievavú blahosklonnosť. Nikdy mu ani nenapadlo obrátiť sa na Silvána s prosbou o radu.
            Iní spolubratia sa pohoršovali, keď bol Silván vyhľadávaný vzdelancami a teológmi. Jeden vážený mních sa raz nezdržal a opýtal sa návštevníka-teológa priamo: „Nechápem, ako je možné, že práve vy, ľudia z univerzít, chodíte za Silvánom, prostým, negramotným vidiečanom! Či vari na Athose nežijú inteligentnejší ľudia?“ Dostal odpoveď: „Životná múdrosť predsa nie je o vzdelaní.“